Okamih smrti. Okamih uvedomenia si, že niekto odišiel. A nielen tak hocikto, ale milovaná osoba. Náhle. Bez prípravy, bez možnosti rozlúčky, bez udania dôvodu, bez vysvetlenia, nečakane. Veď ako by aj mohol? Keď sám nevedel, čo sa vlastne stalo. Odhodlávam sa prvýkrát napísať a vôbec otvorene hovoriť o otcovej smrti. Po troch rokoch kedy odišiel. Naberám silu a odvahu písať.
Je ráno. To ráno si zapamätám do puntíku na minútu presne. V ten deň ma čakal nástup na pedagogickú prax na strednú školu, pospala som si, veď mala som tam byť o ôsmej ráno. Zvykom môjho otca bolo každé ráno prísť k mojej posteli a povedať mi ahoj, to už podvedomky som vedela, kedy príde. V to ráno, neprišiel. Mama hovorila, že vraj nestíhal, tak len povedal mame, nech ma ráno od neho pozdraví, že nestíhal. Nestíhal, aké slovo. Keď sled udalostí, ktoré potom nasledovali, sú neopísateľné. Nestihol sa posledný krát so mnou rozlúčiť, dodnes si neviem vysvetliť prečo sa to stalo práve v tento osudný deň. Prečo sa to nestalo inokedy, ale práve vtedy? Neviem...
Okolo pol piatej ráno odchádzal otec do práce. O pol šiestej zvoní telefón, kolega z otcovej práce. Zdvihla mama. Počula som len áno, áno, buch. Mama plače. Zobudila som sa a pýtam sa čo sa stalo. Podvedomky som tušila, že asi niečo zlé, ale nevedela som to definovať, bol to neopísateľný pocit. Mama mi hovorí: „Poď ideme rýchlo do nemocnice, otec odpadol na ceste do práce“ Sprvu som nevedela čo skôr, či sa obliecť, vyzliecť, či ísť do kúpeľne, alebo do izby, mala som v sebe kolaps a chaos zároveň. Turnaj myšlienok. Negatívnych, pozitívnych, emócie. Jediné, čo som ako-tak vedela, že musím byť rýchla.
So sestrou a jej manželom sme nasadli do auta a po ceste do nemocnice, ktorá trvala celú večnosť. Cesta do nemocnice, čo obvykle trvá desať minút, sa pre mňa stala, nekonečnou. Dlhá cesta na ceste do neznáma. Na ceste, ktorá neviem ako skončí, verila som však, že ideme pre otca a odvezieme ho domov, veď to bol možno len kolaps.
V nemocnici, na chodbe, ktorú si zapamätám do poslednej dlaždičky a do poslednej bodky na linoleu, sme sedeli dve hodiny. Nikto nám nechcel nič povedať. Až napokon sa našiel asi jeden odvážlivec z radu lekárov, ktorý sa na tú hroznú vetu odhodlal. Neviem, čo sa dialo potom, ale na tú vetu nezabudnem. Pamätám si akurát pohľad na moju mamu. Bol to prvý pohľad po tej vete, ktorú vyslovil. Veta, ktorá mi dodnes rezonuje v hlave ako alarm. Moja jediná odpoveď, ktorú som vyslovovala asi dvadsaťkrát za sebou, prerývaná zadúšajúcim plačom bola: „To nie je pravda.“ Doslova som na neho kričala. Ale verte, nebolo to úmyselne. Vlastne ani neviem, ako reagovala mama, neviem, skutočne neviem, čo sa dialo.
Zobudila som sa v posteli. Ležím, pozerám, čo sa stalo? Môj priateľ sedel vedľa mňa. Pozerám na neho, mal slzy na krajíčku. Aj mi niečo hovoril, ale ja som stále premýšľala, bol to sen? Čo sa vlastne stalo, aký je deň? Nemala som byť na praxi? Úplný reset myšlienok, hlavy, mozgu. Možno mi to na malú chvíľku pomohlo zatieniť myšlienky, avšak ďalšia etapa, omnoho horšia, práve začala. Uvedomovanie si všetkého, čo sa minulý deň stalo, už to bol deň. Otec nie je doma, nikdy nebude. Kde je? Ako malé dieťa. Spomienky, plač, otázkam prečo a prečo práve on, nebolo konca. Takto plynuli dni, týždne, mesiace, a roky. Každým dňom spočiatku horšie a horšie, každým mesiacom lepšie, v úvodzovkách. Veď čo je lepšie? Nič. Len čas je najlepším lekárom na utrápenú dušu. Počúvala som túto vetu snáď tisíckrát denne a snažila sa jej veriť.
Dnes po troch rokoch, priznávam. Čas je najlepším lekárom. Bolesť sa utlmí, pôsobí ako analgetikum, ale pri každej spomienke, slzy v očiach. Jazva na duši ostáva, tú už nezakryje nič. S otcom som sa naučila byť v myšlienkach, s otcom som stále. Možno tomu niekto neuverí a bude sa mu to zdať smiešne, ale možno mne to najviac pomohlo, otec je stále so mnou. Možno aj práve preto, lebo sa nestihol v to ráno rozlúčiť. Prišiel. A prichádza každý deň. Stále tak krásne vonia, stále je to on. Môj otec...
A este niečo. MÁM ŤA RADA OTEC!!! Priznávam, že som Ti to nehovorila často. Cítil si moju lásku, verím tomu. Ale slová sú predsa len slová. Kto z nás si uvedomuje konečnosť bytia, že kedykoľvek a kdekoľvek môže byť smrť rýchlejšia než sme my. Preto, sú to len štyri slová, tak na ne už nezabúdam.
Nezabúdajte ani vy, ani my všetci :o)
