Sedím vo svojej izbietke o rozmeroch 4 x 6 m. Okolo mňa sa vinie neodstrániteľný pocit. Pocit, ktorý sa ťažko definuje. Ale predsa len sa dá pomenovať, SAMOTA. Keď sa zrazu ocitnete sami, sami nielen v miestnosti, v ktorej sa nachádzate, ale sami celkovo v živote. Tento pocit zažívam už celé dva mesiace ako som odišla zo Slovenska do ďaleko blízkeho Írska. Pre niekoho len hodina letu, pre mňa ďaleký ostrov, na ktorý som sa ani neviem akým zázrakom dostala.
Dva mesiace. Obdobie plné zmien, obdobie začiatkov, obdobie nových zážitkov z novej práce. Ale hlavne začiatok obdobia, kedy som sa začala cítiť tak akosi sama. Človek spozná nových ľudí, dostáva sa do novej práce, musí sa naučiť množstvo nových doposiaľ nepoznaných vecí. A hlavne, asi ako každý človek, ktorý žije niekde ďaleko od svojej rodiny, pocit prázdnoty. Začnú Vám chýbať bežné veci. Začnú sa vynárať spomienky, ktorých je nespočetné množstvo, začnú z ničoho nič padať slzičky.
Ten pocit sa vtiera, je čím ďalej tým intenzívnejší, každým dňom narastá jeho intenzita. A nie a nie sa ho zbaviť. Je ako tieň, ktorý Vás všade prenasleduje. Niekedy ho nevnímam, napríklad keď som v spoločnosti kamarátov, keď je fajn nálada, ale akonáhle sa človek ocitne vo svojej izbietke začne ticho, nepostrádateľne, ale o to zákernejšie útočiť. Človek sa utieka k spomienkam, utiekam sa k mobilu, do ktorého snáď „čumakujem“ častejšie ako do svojej peňaženky, utiekam sa k laptopu, kde čakám na pripojenie akéhokoľvek človeka. A o čom to všetko vlastne je? Že i keď je človek obklopený množstvom kamarátov, i tak sa môže cítiť sám. Psychicky sám. I keď fyzicky nemusí byť sám.
Všetko je to o potrebe blízkosti, a blízkosti ľudí, ktorí Vás majú radi. Nehovorím, že kamaráti ma nemajú radi, ale to je trošku iný druh lásky. Postrádam blízkosť ľudí, ktorých mám rada a hlavne rodiny. Toto je údel všetkých ľudí, ktorí boli nejakým spôsobom viac či menej nútení odísť od svojej rodiny za lepšou prácou. Na jednej strane je uspokojená potreba finančnej nezávislosti a pocitu bezpečia a finančnej istoty, čo je v súčasnosti na Slovensku dosť veľkým problémom, ale na druhej strane trpí tým potreba blízkosti rodiny, ľudí, na ktorých nám záleží. Takže dostatok jedného je saturovaný nedostatkom iného a myslím si že omnoho dôležitejšieho ako sú peniaze.
Ako sa spieva v jednej pesničke od Leoša Mareša „mám samotu na návštevě, ani se nezula“ je myslím si veľmi príznačné pre moje vnútorné pocity. Môžem mať všetko a nemám predsa niečo, to niečo, na čom podľa mňa veľmi záleží, prítomnosť, objatie, pohladenie, pusa, utretie slzy z oka, jednoducho povedané, BLÍZKOSŤ NAJBLIŽŠÍCH. Na tom stojí ľudské bytie, existencia, čo sa psychickej stránky týka.
Preto v myšlienkach som so všetkými, ktorí presne ako ja, zažívajú niekde v zahraničí, ďaleko od rodiny, ďaleko od kamarátov, podobné pocity. Verím, že sila v nás všetkých zvíťazí nad pocitom, ktorý zažívame. Držme si všetci palce :o)